Na krídlach ducha

 Keď je človek slobodný duchovne, dokáže aj úplne
iným spôsobom prijať svet. Objaviť skutočnosť, že aj za tých
najnepriaznivejších vonkajších okolností máme vo svojom vnútri priestor
slobody, ktorý nám nemôže vziať nikto.

Pred časom som v istom týždenníku čítala zaujímavý rozhovor s popredným slovenským
režisérom, filmárom a cestovateľom - Pavlom Barabášom. Precestoval množstvo
krajín a natočil stovky filmov. Pútavé scenáre a zaujímavé filmy sa zrodili
nielen vďaka inšpiratívnu prostrediu, ale i ako sám hovorí- z osobnej slobody. „Musíme
sa naučiť byť slobodní v našej hlave, lebo sme uväznení vlastnými myšlienkami. Rôznymi
vedomými i podvedomými prúdmi, zákazmi, zákonmi predsudkami.“ Je zaujímavý aj fakt, že tým, že vôbec žijeme
nemôžeme byť bezbreho slobodní. Musíme predsa platiť dane, dodržiavať zákony,
zarábať peniaze na to, aby sme vôbec prežili. Jednoducho dodržiavať pravidlá.
Pretože nielen sloboda potrebuje mať isté pravidlá.
 

Keď je človek slobodný duchovne, dokáže aj úplne iným spôsobom prijať svet. Objaviť
skutočnosť, že aj za tých najnepriaznivejších vonkajších okolností máme vo
svojom vnútri priestor slobody, ktorý nám nemôže vziať nikto. Prečo? Je to
jednoduché. Lebo tým prameňom a zárukou je Boh. Jacques Philippe to vo
svojej knihe o vnútornej slobode vystihol veľmi jasne. Medzi iným píše, že
ak toto neobjavíme, budeme mať v živote vždy pocit neslobody a nikdy neokúsime
šťastie. A naopak, ak sme dokázali v sebe rozvinúť vnútorný priestor slobody,
zaiste nemálo vecí nám bude spôsobovať utrpenie, ale nič nás nebude môcť
skutočne utláčať ani udúšať.
 

 Láska plodí a tvorí
lásku
 

Čo človeka premení? Často to prezradia oči.
Básnik by povedal studnica duše. Celé vnútorné prežívanie, pocity radosti, smútku
či blaženého šťastia. Sú veľmi citlivým a jasným indikátorom vnútorného
prežívania. Ich jasot, iskra a nápadne rozšírená zrenička.  Ktosi raz
povedal, že keď sa zaľúbime, je z nás úplne iný človek. Nuž, ktovie.
Možno. Mládenec povie svojej milej, chcem si ťa vziať za manželku. Ona sa od
dojatia rozplače a objíme ho.
 

Podoby a prejavy lásky, tohto nekonečného zdroja energie i radosti sú rôzne.
Nemusí však vždy ísť o lásku partnerskú. Často je to i vzájomná láska
medzi priateľmi, matkou a dieťaťom  Robí nás citlivejšími
a vnímavejšími. Zjemňuje naše srdcia nehou. Dodáva pocit slobody
a akejsi ľahkosti. Jak poletujúcemu pestrofarebnému motýľovi. Láska plodí
a tvorí lásku. Dotýka sa nášho vzťahu k Bohu
i k blížnym.  Každý človek nosí vo svojom srdci túžby. Práve ten
nevyčerpateľný zdroj inšpirácií, energie, podstata kresťanskej
existencie...láska, ktorá oživuje a premieňa.
 

Ten kto ju nespoznal, potáca sa a v živote blúdi. Je podstatou
i kresťanskej existencie. Na jednom mieste sa v knihe kníh píše: „My
sme spoznali lásku akú má Boh k nám a uverili sme v ňu.“ Kto
chce lásku dávať, musí ju i sám prijať. Otvoriť sa pre jej príval. Sme
povolaní pre lásku. Svätý Augustín obetoval štúdiu celé roky, hľadal zmysel
života a nedarilo sa mu to. Hlbokú túžbu po nej neuspokojil ani štúdiom či
rozkošou v hýrivom spôsobe života. Do okamihu, kým nezacítil dotyk JEHO
lásky, premeny srdca. Začal rásť vo vzťahu k nemu i ľudom.
 

Prečo je Božia láska taká silná? Lebo je nezaslúžená. Silná. Vášnivá.
Odvážna.  Rozširuje srdce a zapaľuje svoj plamienok meniaci sa
v oheň. ON ma miluje nielen preto, že som tu, že sa mu páčim. Miluje ma
preto, že  ma stvoril, aby ma miloval. Jedinečne a osobne.  Som
milovaná. Láska je mocnejšia ako smrť. Nie je statická. Láska Boha je dymická
a vášnivá. Svojou láskou si dobýja naše srdce. Ako milenec svoju milú. Aj
to je slabým odvarom Božieho zvádzania. „Zvádzal si ma a dala som sa
zviesť. Bol si silnejší ako ja. Srdce vo mne je rozpálené. Neviem to udržať.“
Áno, je to táto láska, ktorá dokáže zviesť a uchvátiť ľudí akými boli
Šavol, Augustín či mučeníci. Je to silná vášeň. Láska, ktorá dokáže zapáliť,
premeniť, uchvátiť. Vášnivá Božia láska. 

 

Consumo ergo sum?!
 

Ideály, hodnoty. Utopická realita súčasnosti? Descartov výrok by sa dal po jemnej preštylizácií spokojne aplikovať aj na
dnešnú dobu. Bez zbytočného zatvárania očí, je tomu tak. Stačí sa len
porozhliadať vôkol seba. Konzumujem teda som.Investujeme čas , energiu do
niečoho čo je pominuteľné. Do toho, ktoré tu nebude možno o dvadsať rokov.
Čo z toho, keď si na popredných miestach, a po niekoľkých rokoch, keď
vyprchá svetská sláva neštekne po tebe ani pes? Nuž čo, svetská sláva poľná
tráva. Zhasnú sa svetlá reflektorov, kamier možno dobre sledovanej
a obľúbenej Tv relácie a ty sa sám vraciaš domov nočným mestom
za svetla pouličných lámp. Vo vnútri cítiš akési prázdno. Adrenalín
a nasadenie z vysielania akosi vyprchal a  zostalo len prázdno.
Prečo? Celý
život sa niekam ženieme. Nežijeme tu a teraz. Prestali sme vychutnávať prítomný
okamih. Túto chvíľu. Neustále niečo zariadzujeme, organizujeme. Staráme sa
o hmotné statky. Niekedy v snahe stihnúť čo najviac robíme aj desať
vecí súčasne. Ale či poriadne..Koľko z toho bolo dotiahnutých do konca?
V sesťdesiatke
možno pozrieme  na svoje zrobené ruky a
začneš bilancovať. Čo z toho bolo  skutočne dôležité? Spomienky ,
priateľstvá, možno dôležité rozhodnutia , ktoré si urobil. Akým si /bol/
človekom.  
 

Prameň dokonalého uspokojenia
 

To,
po čom všetci túžime je hlboká blaženosť neba, vyvierajúca zo srdca ako
prirodzená potreba. Sv. Augustín hovorí, že často krát ju hľadáme tam, kde ju
nenájdeme a neuspokojí nás úplne. Pretože jej prameň je v Bohu. Ak
týmto zdrojom nie je Boh vynára sa dychtivosť po plytkých lacných zábavách
tohto sveta. Ničíme tým však seba. Chceme od ľudí, či vecí tohto sveta Božské
šťastie, ale to nám nemôžu dať a naplniť v takej hĺbke a miere
ako Boh. Je preto nezmyslom hľadať Božské nebo – šťastie bez Boha. Nekĺžme sa
po povrchu, pretože cez skúšky nevydržíme.
 

Radosť prameniaca z vnútra
 

Ak nie si v pohode a usmiaty, tak „určite“ nepiješ tú správnu vodu,
nejazdíš na tom správnom aute. Ak sa neusmievaš tak ako v reklame,
najlepšie dvadsaťštyri hodín, nevieš si „správne“ usporiadať a zariadiť
svoj život. Svet reklám, masmédií nám hovorí jedno veľké klamstvo. Manipuluje
a zavádza. Tie najhlbšie túžby lásky šťastia, ktoré Boh dáva do srdca sa
degradujú pomýleným názorom. Média ponúkajú len prízemnú odpoveď, ktoré fyzicky
dokážu uspokojiť a navádzajú dusivú atmosféru. Pretože ani postavenie, ani
bohatstvo totiž nedokážu uspokojiť túžbu človeka po vyšších duchovných
hodnotách,“ vysvetľuje páter Michal. Ježiš nám neponúka byť svetsky „happy“. Dáva
nám Božiu radosť, vyžarujúcu z vnútra. Z plnosti srdca. Konkrétnu
a reálnu aj v bežnom živote. Nielen v kostole.  Radosť
nezanikne a  šíri sa veľmi rýchlo. Rozdávaním. ..a ľudia išli
a idú za ním. Nielen pred dve tisícmi rokmi. Ježiš je uprostred nás, nežijeme
sami. Aj sám hovorí : „Svoj pokoj a radosť Vám dávam.
 

V znamení nového
začiatku
 

Tak ako môžeme obohatiť niečí život. Tak môže obohatiť niekto ten náš už len svojou
inakosťou, originalitou. Pretože každý z nás je jedinečný a originálny. Nikto
na svete nemá taký úsmev ako ty, zvláštnu zbierku schopností, pohľad na svet.
Takého Ťa chcel mať Boh a chce aby si svojou originalitou bol obohatením sveta,
miesta kde žiješ. V práci, škole, rodine, farnosti. Prečo sebecky ukrývať svoje talenty pred
svetom, ako v podobenstve o neužitočnom sluhovi, ktorý bol lenivý pracovať na
sebe, zveľaďovať to čo mu bolo dané v prospech iných, seba a radšej svoj
talent, potenciál zakopal do zeme? Nepriniesol tak žiadnu úrodu. A nie sme
niekedy aj my na tom rovnako? Ľudský život je úžasne krátky a prekĺzne nám
pomedzi prsty, že sa ani nenazdáme. Istý herec z filmu Afroregge, hovorí:
„Každý deň nášho života by mal byť výnimočný.“ Náš život sa nám nevráti a to
ani sekunda z neho.

Od Boha sme dostali talenty, dary. Nedovoľme im zakrpatieť. Rozvíjajme ich v
službe, prospech druhých. Pretože vychádzaním zo seba rastieme a posúvame
sa k zrelosti.