Deň druhý. Na Monmartri.

Z hotela odchádzame „už“ o pol deviatej. Po sladkých raňajkách v uvoľnenej atmosfére, kde hlavnou témou takmer každého stola bola úsmevná spomienka na noc.

Dvom našim účastníkom k spánku chýbali dve dosť  podstatné veci. Jeden totiž nemal pyžamo a druhému chýbala pre zmenu posteľ. Všetko sa nakoniec s úsmevom podarilo vyriešiť k všeobecnej spokojnosti.  

Jednou z prvých zastávok je miesto rozmarné i pompézne, márnivé i rozprávkové. Jednoducho Versailles. Sídlo kráľa „Slnko“ – Ľudovíta XIV. Dal si ho vybudovať v roku 1631 v krásnom prostredí lesov, lúk a neďalekých rybníkov. Na kráľovskom sídle pracovalo množstvo zručných barokových umelcov. Ich umenie si možno zvlášť všimnúť hneď na začiatku prehliadky v malej kaplnke, ktorá je svojou výzdobou považovaná za akýsi klenot vrcholného baroka. Rovnako zaujímavý je kráľovský salón – Zrkadlová sieň /Galerie des glaces/. Práve tu kráľ prijímal svoje návštevy, ale aj usporadúval zábavy najrôznejšieho rázu. Sieň je dlhá 15 metov. Je situovaná tak, aby zachytávala zapadajúce slnko až na 17 vysokých klenutých zrkadlových tabuliach. Je obdivuhodné, čo všetko dokáže človek vytvoriť vo svojej duchovnej dimenzii, aby tak.. Vo Francúzsku však nebolo umenie prostriedkom len na oslavu Boha, ale slúžilo skôr na oslavu svetskej moci. Aj tu vo Versailles vnímame síce krásu v podobne rozmarnosti, prepychu či pompéznosti, ale chýba tomu hĺbka. Hmotný svet je krásny, ale jeho vyjadril prostredníctvom umenia to, čo prežíva. Na zaplnenie akejsi vnútornej prázdnoty. Možným riešením je práve umenie prostredníctvom malieb, stavieb svetských i sakrálnych plnosť je krajšia v duchovnom prepojení. Umenie ako most, prostriedok. Súčasťou kráľovského sídla sú rozsiahle udržiavané parky a aleje, v ktorých je množstvo kvetov, fontán, jazierok a vysokých štíhlych stromov. Záhrady sú formované podľa vzoru francúzskej záhradnej architektúry, delené na geometrické tvary s nízkou zeleňou a jednotným štýlom. Inšpiráciou sa stala antika a klasický Rím. Veľmi harmonicky pôsobia aj typické Benátske gondoly, pristavené pri okraji jazierka. 

Notre Dome

Chrám, ktorý je popri Eiffelovej veži druhou najvýznamnejšou gotickou stavbou v Paríži.  Notre Dame sa  dokonca sa stal inšpiráciou pre Victora Huga a jeho román Chrám Matky Božej v Paríži. Francúzi sú na tento rýdzo gotický chrám zasvätený Panne Márii veľmi hrdí. Nad stredným portálom je veľmi zaujímavé ružicové okno, v ktorého ráme je socha  Madony s dieťaťom. Okrem estetickej funkcie okno svojou ružicou vyrovnáva tlaky nosných pilierov veží. Veže vysoké 71 m  sú dodnes nedokončené so zrezanými vrcholmi. Okrem bohoslužieb sa tu pravidelne konajú festivaly organovej hudby.

Od Notre Dame je Louvre dostupný aj pešo. Je to rozsiahly komplex palácov umenia vrátane prezidentského paláca a spolu s parkami majú rozlohu viac ako 80 ha. Palais du  Louvre vystavaný na podnet Kataríny Medici je zo 16. storočia. Sú tu vzácne diela tak sochárske ako i maliarske, zbierky egyptského, antického a orientálneho umenia. Interiér je pomerne rozsiahly.   Žiaľ, v utorky býva zatvorený.  Zvony odbíjali práve obed, a my sme tento čas využili na relax spojený so siestou. Veru,  nádvorie múzea pred Louvrom , pri fontáne je ideálne miesto na oddych. Siesta v  zajatí holubovPred sklenými pyramídkami, na priľahlom múriku pri fontáne sme si vytiahli  slovenské zásoby a podelili sme sa aj s poletujúcimi holubmi. Spočiatku ich bolo len niekoľko, ale neskôr celý kŕdeľ; dokonca si niektorí z nich bez problémov až dotieravo prišli celkom blízko po svoju nádielku chleba. Zaujímavý pohľad bol na sotva štvorročného chlapca, ktorý ich tiež kŕmil a zrazu bolo sivých operencov pri ňom viac než dosť až sa na malú chvíľu ocitol v ich zajatí. Ešteže jeho mama bola nablízku.

Prechádzame popri Seine, kde premáva vyhliadková loď s prevažne japonskými turistami fotiacich „takmer“ všetko. Na brehoch sedí pár ľudí, medzi nimi aj hudobníci.. Naše kroky smerujú ku kaplnke  La Sainte-Chapelle. Je súčasťou komplexu budov Paláca justície, kláštora a dokonca bývalej väznice. V nej boli väznení Robespiere, Danton, príslušníci kráľovskej rodiny i šľachty. Zaujímavá je cela dcéry  Márie Terézie - Márie Antoinetty, odsúdenej na smrť. Zachoval sa kríž, ktorý držala v rukách tesne pred svojou popravou. Bol to práve  Palác justície, nemý svedok tisícok nevinných obetí Veľkej francúzskej revolúcie hlásajúcej slobodu, rovnosť a bratstvo.  

„To vy takto na Slovensku zvyknete?“

Gotická La Sainte-Chapelle z 13. storočia je veľmi ľahko dostupná, nachádza sa presne oproti Notre Dame.  Závan blízkosti „justície“ bol citeľný. Pri vstupe do väčšiny chrámov, alebo historických budov nielen vo Francúzku muži zákona zvyknú prekontrolovať obsah tašiek. Nie sú dovolené ostré, predmety. Väčšina z nás bola vybavená tak, ako sa na správnych turistov patrí. K povinnej výbave predsa neodmysliteľne patrí i nožík. Ten sa  pre väčšinu z nás stal neskôr  úsmevnou spomienkou. Pred vstupom do kaplnky sme prešli kontrolou a povinne sme ich zo svojich batohov museli vytiahnuť. Malé, niektorí len príborové, ale i tie väčšie. Najväčší tromf bol spomedzi všetkých aj tak veľká rybárska „čudla“. Mne sa páčila. Nebola síce veľmi praktická, ale veľmi sympatická nebola však mužovi v uniforme. Veľavravný pohľad francúzskeho policajta hovoril za všetko. Pri pohľade na jeho majiteľa nežnejšieho pohlavia zostal na chvíľu v nemom úžase.

„To vy na Slovensku takto zvyknete?“ a radšej ho vhodil medzi ostatné.

...

Podľa dostupných informácií, v kaplnke by sa mali nachádzať vzácne relikvie dreva sv. Kríža a Tŕňovej koruny. Tie sme tam však hľadali zbytočne. Momentálne sa  nachádzajú v Notre Dame. Ale sú tu  relikvie „Otca národa“, kráľa Ľudovíta IX., ktorý v roku 1248 dal postaviť túto vzácnu sakrálnu pamiatku. Výzdoba v jej hornej časti je pôvodná, tvoria ju nádherné vysoké gotické okná s farebnými sklami, prevažuje modrá , ktorá pri slnečných lúčoch  krásne dopadá na dlažbu.  Je ich takmer  1330. K dispozícií sú v štyroch svetových jazykoch detailne rozpísané motívy okien zo Starého a Nového zákona a pôvodné fresky na stenách.

Jednou z našich posledných zastávok na ceste do parku pri Eiffelovke bola Napleonova invalidovňa – L´ hotel des invalides, Saint Luisdes Invalides s neprehliadnuteľnou 106 m renesančnou kupolou, pod ktorou sa nachádza v červenom mramore hrobka samého Napolena Bonaparte.

Veľmi príjemným zakončením dňa, ale pobytu v Paríži bola sv. omša v jednom z vedľajších parkov, takmer pod Eiffelovkou.  Zložili sme sa na mäkkú zelenú trávu. Ako oltár poslúžili dva ruksaky. Veľmi jednoduché a pekné. Pri západe slnka, v kruhu ako jedno rodinné spoločenstvo. Presne pred desiatimi rokmi, sa na tomto mieste zišlo niekoľko tisíc mladých ľudí z celého sveta, na svetovom dní mládeže.