Expedícia na Mount Kosciusko po slovensky

Výlet do snežných hôr

 

Byť blízko Snežných hôr a nepokoriť najvyšší austrálsky vrch? To by sme si vyčítali asi veľmi dlho. Ale. Predpoveď počasia nám trochu nepriala. Na Mount Kosciusko, ktorý má 2230 m.n.m. práve napadal asi meter čerstvého snehu. Dostať sa na jeho vrchol je bez použitia snežníc takmer nemožné. 
 

Väčšina z nás tam prišla  bez kvalitnej turistickej výstroje. Pani Antónia v tom nevidela problém. Naznášala teplé bundy, nohavice, rukavice, čiapky, šály do obývačky. Dokonca nám ochotne požičali i pevnejšiu obuv. Tak hurá do „Austrálskych álp."
 

Vyrazili sme skoro ráno. Cestou sme sa zastavili ešte na benzínke po snežné reťaze na kolesá. Na zľadovatenom povrchu vozovky by to bolo bez nich náročné.
 

Zažiť pravú zimnú guľovačku 30. júla? V čase, keď sa na Slovensku  lámu letné teplotné rekordy? Austrálska realita. U protinožcov je možné asi všetko. Pred nami ide domáci s polovicou našej delegácie. Prechádzame cez úzke serpentínovité cesty, so stúpajúcou nadmorskou výškou klesá rýchlosť auta, ideme 50 km/h. Vzduch poriadne ochladol a zredol. Po oboch stranách vozovky je poldruha metra snehu. Zhodne konštatujeme, že v noci sa tu musela prehnať dobrá snehová fujavica.
 

Sme na mieste. Je niečo pred pol jedenástou predpoludním. Nachádzame sa v Parish Valey – lyžiarskom stredisku s celkom dobrými šesť kilometrovými zjazdovkami, s niekoľkými lyžiarmi na svahu.
 

Požičali sme si snežnice. Pre neschodnosť terénu sme sa radšej vyviezli lanovkou, čo nám ušetrilo dobré dve hodiny času; a poďho zdolať Kosciusko. Šľapanie bolo, kvôli čerstvo napadanému snehu trochu náročné. Po dvoch hodinách  sme sa dostali pod vrchol.  Kosciusko bol však zahalený do hmly, ktorá poniektorých odradila a vrátili sa preto radšej späť do doliny.
 

Pre nás šiestich ľadoborcov to bola však výzva. Rozhodli sme sa pokračovať až  k vrcholu. Držali sme sa jednej stopy, aby sme sa v hmle nestratili. Kyslík redol čím ďalej tým viac. Kráčalo sa čoraz ťažšie.
 

Ale odhodlanie a chuť pokoriť najvyšší austrálsky vrchol bolo silnejšie ako vyčerpanosť.
 

Podarilo sa. Spoločne sme pokorili najvyšší vrchol tejto krajiny a hrdo sme vytiahli slovenskú vlajku. Riedky vzduch a ostré slnko mi dráždilo aj napriek slnečný okuliarom s UV filtrami  oči. Peter mi so smiechom podáva plátennú vreckovku so svojimi iniciálkami.
 

Je čas ísť. Hmla začínala hustnúť. Ponáhľame sa naspäť k lanovke. Máme málo času. Stihli sme to tesne pred tým, ako ju zatvorili. Boli sme poslední šťastní blázniví Slováci, ktorí v pamätný predposledný júlový deň roku 2008 zdolali Mount Kosciusko.
 

5:15 pm vraciame  snežnice v požičovni a nadšení sa chválime výkonom. Bez palíc? Len v snežniciach? Nechápavo krútili hlavou. Niektorí vo vybramoch, bez palíc, lyží. Pali „len" vo farmárskych gumákoch a snežniciach dosiahol vrchol. Aj tak sa dá.
 

Má to zmysel
 

Na farmu sa vraciame neskoro v noci. Čakala na nás voňavá chutná večera. Pani Rozália s nevestou celý deň varili, vypekali a pripravovali jedlo na rozlúčkovú slávnostnú večeru. Steaky, chutné hovädzie párky, holubie krídla s pečenými párkami. Nechýbala ani výborná štrúdľa a víno.
 

V uvoľnenej priateľskej atmosfére sme debatovali s domácimi pri krbe až do rána. Hovorili sme o rodine, vzťahoch, živote, krajine i o tom, ako sa vlastne zoznámili. Veľmi vďační ľudia, ktorí by dali i to posledné. V rozhovoroch boli veľmi otvorení a spontánni.
 

Krásny večer, ktorý sa vryl do mysle i srdca veľmi hlboko. Nielen dobré jedlo, ale kus srdca i seba. Na taký čas sa nezabúda. A odchádzalo sa akosi ťažko. Tak krátky čas, ktorý bol predsa veľmi bohatý.
 

Okrem spomienok si odnášame i posolstvo života. Videli sme nielen život na farme svojich krajanov, ale ten život i žili. Nie raz, ale sedemkrát.