Fedor Gál : Cesta k otcovi a k sebe

Odvážny dokumentárny film, ktorý otvára oči i srdce. Demonštrovaný na osude rodiny Gálovcov, poodhaľuje skutočnú tvár epochy jednej generácie ľudstva, s pravdivým historickým podkladom.  

Film o mužovi, ktorý sa za fašistického Slovenského štátu zmenil z váženého spoluobčana na prašivého žida. O mužovi, ktorého v jeho 35 rokoch na samom konci vojny zastrelili len preto, že nemal silu ísť ďalej.

Film, ktorý nie je iba pre Slovákov. Krátka – dlhá cesta s podtitulom Cesta k otcovi a k sebe.

Fedor Gál, muž s nevšedným osudom sa po viac ako šesťdesiatich rokoch vydal na cestu jedného z mnohých pochodov smrti, ktoré v čase II. Svetovej vojny organizovali nacisti. Pre neho samotného to však nebol „jeden z mnohých pochodov smrti“. Kráčal totiž po ceste, na ktorej zahynul deň pred skončením vojny jeho otec.

Posolstvo filmu.

Chcel som týmto filmom povedať, že existuje spústa otázok a málo odpovedí. Napriek tomu, že som kvalifikovaný sociológ, si o tomto filme netrúfam povedať, že viem prečo sa to stalo, ako sa rodí v obyčajnom človeku zviera a že viem odpovedať na kľúčové otázky, ktoré nás trápia. Odpovedí málo, otázok veľa. A tie sú dôležité.

Druhá o vec o ktorej som presvedčený, že to nie je film o minulosti. Môže sa to zopakovať hocikedy.

Bol som konfrontovaný s českou extrémistickou skupinou v Janove, Litvanove. Viem aké sú príbehy konkrétnych ľudí tu na Slovensku. Navonok tí ľudia vyzerajú ako kultivovaný, okravatovaní, ale mnohí z nich by vám zakrútili krkom, keby na to dostali posvätenie od autorít. Za Slovenského štátu to požehnanie dostali.

Príbeh o ľuďoch.

Ďalšia vec, ktorú považujem za veľmi dôležitú je, že tieto filmy nie sú o židoch, ale o ľuďoch. Veď moja mama, pani Vrbová.. oni sa cítili byť Slovenky a cítili sa byť integrované v tej komunite ktorej žili. Oni sa zo dňa na deň stali vydedencami, nedotknuteľnými a predtým žili normálne. Denisin otec chodil hrať karty do krčmy, sedel tam so svojimi kamarátmi. Zo dňa na deň. Bol pre nich prašivý žid. Ten príbeh je o ľuďoch, nielen o tých ktorí boli obete, ale aj o tých ktorí boli páchatelia, ale aj o tých ktorí sa pasívne na toto pozerali. Tá vina a stigma týchto ľudí. Je to dôležité vedieť. Keď sme na tom pracovali s mojimi kamarátmi sme si hovorili, že to nie len film iba pre Slovákov, lebo takéto problém prežívajú ľudia v Poľsku, Maďarku v Afrike, Spojených štátoch. Agresivita, násilie, prázdnota, plytkosť a … nie je slovenský problém.

Osobná spoveď.

Ale bol to môj osobný príbeh, preto sa mi zdalo, že mám právo sa do toho pustiť, lebo vtedy to dostáva takú väčšiu údernosť. Ak máte osobnú motiváciu, pocit že je niečo vašou osobnou súčasťou, tak je istá šanca, že ten text, film, hudba v ňom, bude údernejší presvedčivejší a emocionálnejší. Ale takých príbehov ako som ja, sú strašné spústy.

Stretnutie s otcom.

Kľúčovým okamihom bolo pre mňa, keď som sa ocitol na tom mieste v Linde. Kde som našiel otca. Veď ja som za celý ten čas čo som na svete – 64 rokov nepovedal nikomu slovo otec! Ja som tam na tom mieste prvý krát oslovil svojho otca. To bol pre mňa strašne silný okamih.

Druhý silný okamih bol ten, keď som sa stretol s tými Nemcami v Nemecku. Moja mama ich nenávidela. V živote som tam nechodil a naraz som stretol ľudí, ktorí boli s vlastnou minulosťou vlastnej krajiny vysporiadaný lepšie ako my Slováci a Česi. O dvadsať rokov skôr sa dokázali postaviť tomu tvárou tvár. Bolo to hrozné poznanie.

Našli ste to , čo ste hľadali?

V priebehu práce na tomto projekte sa mi narodila vnučka Sofinka. Uvedomil som si, o čo všetko som v živote prišiel. Veď ja som nemal ani babičku ani dedka. A teraz som dedko a moja žena babička a zistili sme , že sme schopní poskytnúť tomu dieťaťu neuveriteľné veci. Čistú lásku. Koľko miliónov ľudí bolo pripravených o tento pocit? A čo to pre nich znamená a ako sú deformovaní absenciou lásky?

 A čo  pocit vnútorného nepochopenia a krivdy voči ľuďom , ktorí stáli za udalosťami, ktoré sa odohrali ?

Ľudia, ktorí považujú svoje náboženstvo za niečo exkluzívne a myslia si, že ten Boh je Bohom len nás katolíkov, evanjelikov a židov sú na hlbokom omyle. Pravdu majú tí, ktorí hovoria, že Boh je láska. Ak viera bude ľudí rozdeľovať tak máme pred sebou veľmi temné obdobie. Máme spústu takýchto katakriziem za sebou. Ja dnes viem, že každá nenávisť plodí ďalšiu nenávisť. Dnes viem, že negatívne emócie plodia len ďalšie negatívne emócie. Hnevať sa, zúriť, mstiť sa nemá žiadnu cenu a môže sa to obrátiť proti mne. Súčasne viem, že film ako je tento nezmení svet. Keby dnes premietali nejaké americké „ekšn“ tak je kino narvané.  Ale rezignovať, to je čistá prehra a to sa mi naozaj nechce.

Negatívnych reakcií sa nebojím.

Jediné čoho sa bojím je obyčajná ľahostajnosť a zbabelosť. Kľudne sa postavím zoči- voči ľuďom, ktorí so mnou nesúhlasia. Budem s nimi debatovať. Bojím sa skôr ľudí, ktorí nechcú debatovať. Som presvedčený o tom, že mám pravdu. V Ružomberku sa ľudia dozvedeli neuveriteľné veci. Počas diskusie na Katolíckej univerzite som študentom povedal, že môj kamarát, ktorého považujem za kamaráta už 20 rokov a upozorňoval na nebezpečenstvo židov vo verejnosti proti násiliu a bol náš kolega. To sú už pre mňa šoky.

Keď sa mi niekto pozrie do očí a povie, že chce so mnou hovoriť – fine. Súhlasím. Má úplne iný názor, fine, ale rozprávame sa. Ale človek, ktorý sa odmietne so mnou rozprávať a pichne mi dýku do chrbta toho sa bojím. A bojím sa tých ľahostajných zbabelcov.

Veď preboha, oni museli vedieť, že to čo si berú z tých židovských domov je krádež. Museli vedieť, že židov, ktorý nakladajú do tých vagónov nejdú na rekreáciu. A musia aj dnes vedieť, že tí, ktorí sú na okraji spoločnosti sú iní, sú Rómovia, tí čo majú inú sexuálnu orientáciu a iné hodnoty – to nie sú žiadny nepriatelia. Nepriateľov z nich môžete len urobiť.

https://zumag.ku.sk/new/?p=5180