Nerieš to!

Hovorí mi kamarát takmer bez servítky. Ach áno, niektoré veci sa povedia ľahko. Reči sa hovoria, ale chlieb sa je. A aj ten je o dvoch kôrkach.

Pravdou však je, že niektoré veci, ktoré tak detailne riešime si obvykle našu pozornosť ani nezaslúžia. Zbytočne nás len zamestnávajú. Ako prídu tak i odídu. Často sú to emócie a pocity, ktoré s nami zbytočne zamávajú. Oberá nás to o vnútorný pokoj a energiu, ktorú by sme mohli vynaložiť iným smerom a produktívnejšie niekde inde.

Nedávno som dostala zaujímavý mail. Skutočne jeho obsah mi v danej chvíli prišiel veľmi  vhod. Pitvala som sa vo  svojich pocitoch , starých zraneniach a topila sa v seba ľútosti. Odkaz bol viac ako jasný. Boh nam do cesty neposiela len ľudí, akých by sme chceli. Sú to ľudia, ktorých prítomnosť a pomoc na našej ceste potrebujeme. Aj keď nás zrania, opustia, alebo nás milujú je to preto, aby sme sa vďaka nim mohli stať takými akými máme byť.

Áno, čas je najlepší lekár. Občas je potrebné dopriať veciam jednoducho svoj čas, aby dozrelo to čo má. Nešiť veci horúcou ihlou. Veľmi sa mi páči zdôvodnenie dôležitosti času, ktoré s obľubou rád používa môj birmovný synak. Čas funguje ako jednoduchý elektrický obvod. Postupne jedna okolnosť, vec za druhou. Žiarovka za žiarovkou. Čas nie je ako pararelný obvod, kde si môžeš urobiť viac vecí súčasne, aby ti všetky svetlá blikali naraz  ako na vianočnom stromčeku. Čo to teda prakticky znamená? Riešiť veci pomaly a postupne. Nesnažiť sa riešiť veci naraz, pretože môže dôjsť ku konfliktu. ako v takom elektrickom obvode tak i v jednotlivých veciach, ktoré predstavujú v tomto prípade žiarovky môže nastať skrat. A vždy sa tak nájde jeden nespokojný človek.

Všetko má svoj význam, hoci ho nepochopíme hneď. Je to tak, ako má byť. A ako hovorí spomínaný kamarát z úvodu, voloviny sú súčasťou nášho života a robíme ich prto, aby sme sa z nich potom poučili.

Rastieme a zrejeme. Stále. Krok po kroku približuje k zrelosti. Nič už nie je tak ako to bolo predtým. Každý môže a musí vziať zodpovednosť za vlastný život a musí sa naučiť usmerňovať ho k vždy väčšej pravdivosti. Vlastná formácia je práca, ktorú nemôže nikto urobiť namiesto iného. A ako hovorí aj jeden výnimočný kresťanský psychológ Luigi Rulla, je potrebné hľadať vlastnú sebarealizáciu nie v uzavretí sa do seba, ale darovaním sa iným, neustálym prekonávaním sa. Vzdať sa vlastného pohodlia a slúžiť ľuďom okolo.