Novinárska činnosť Andreja Hlinku

Od 90. rokov 19. storočia prispieval Andrej Hlinka do slovenských periodík:
Národný hlásnik, Katolícke noviny, Slovenské noviny, Národnie noviny (v r. 1896 – 1897 tu uverejnil sériu článkov pod názovm Naše Krivdy).Vo svojich článkoch sústreďoval záujem na postavenie slovenského ľudu, poukazoval na potrebu zakladania svojpomocných spolkov a osvety.  V roku 1897 spolu s A. Bielikom založil a do roku 1901 redgoval mesačník Ľudové noviny.  V rokoch 1918 – 1922 bol hlavným redaktorom mesačníka Duchovný pastier.  V roku 1919 založil týždenník a od roku 1920 denník Slovák. Prispieval doň aktuálnymi politickými článkami, najmä úvodníkmi a cyklom Pražské listy. Kriticky vystupoval proti oficiálnemu pražskému centralizmu, čechoslovakizmu a proti útokom namiereným na Cirkev.[1]

       Hlinkov pohľad na tlač

     „Tlač je veľmoc. To uznáva priateľ i nepriateľ. Tlač tak, ako dnes jestvuje, je zrkadlom celého života, v nej sa odzrkadľujú kultúrne, spoločenské, náboženské i politické pomery. Môžeme smelo tvrdiť, že nositeľom dnešnej histórie je tlač.  Pod mocou tlače stoja štáty, národy, jednotlivci, v moci tlače je dnes každý jednotlivec. Časopisy sú dnes nielen spravodajcom, ale aj výchovným prostriedkom, univerzitnou katedrou i kazateľňou.“[1] Toľko o tlači z pera Andreja Hlinku v príspevku, ktorý bol uverejnený v časopise Slovák. Hlinka mal vždy na zreteli silu tlače so zreteľom a akcentom na katolícku, o ktorej napísal: „Čo nám pomôžu náboženské školy, keď nám tlač vytrhá všetko zo srdca mládeže, ktorá vychodila šesť tried ľudovej školy. Tlač, silnú katolícku tlač potrebujeme ako každodenného chleba. Keby svätý Pavol žil, iste by mal noviny,“ [2]neskrýval svoje silné presvedčenie o potrebe katolíckej tlače Hlinka.

     Kritický úsudok a pohľad mal na žurnalistov, ktorí hľadali len vlastné záujmy a nechránili a nerozširovali pravdu. „Ľudia sú v istých chvíľach optimisti a snílkovia. Všetko vidia tak ružovo a krásne. Že keby z toho čo i len stá čiastka bola pravdou, ľudstvo by bolo blažené. Lenže je v tom, bohužiaľ málo, ba najviac zhola nič pravdy. Žurnalisti sú ako motýle. Ako motýľ okráda kvetiny o najkrajší peľ, nie aby z neho robil sladký med, ale aby z neho svoje vlastné krídla zdobil, tak aj žurnalisti, ministri a diplomati sebecky vysávajú zisk sebecky zo všetkého toho, čo je krásne a veľké. Klamú obecenstvo, a zavádzajú dobromyseľný ľud prázdnymi rečami.“[3]

     Aj to sa stalo impulzom, prečo Hlinka začal budovať tlač, ktorá si kládla za cieľ zastavovať voľnomyšlienkártvo prichádzajúce z Čiech. Za cieľ si kládol podporovať slovenskú kultúrnu identitu a vychovávať k národnému sebavedomiu.  Ostro kritizoval obsah plytkých časopisov. „Časopisov máme nadmieru, časopisov prázdnych, zbytočných a agitačných. Časopisy tieto nemajú iného povolania a účelu, ako otravovať náš verejný život,“[4]zmienil sa v prvom vydaní, na úvodnej strane v Slovenskej pravde.

      Publicistická tvorba

     Vo svojich príspevkoch sa obracia buď na konkrétnu osobu alebo reaguje na konkrétny článok, ktorý bol uverejnený v konkrétnom periodiku. O to o aké išlo napríklad v tejto ukážke, je nám jasné už z úvodu. „V minulom čísle „Kresťana“ so dňa 21. januára opisuje nejaký starý „ľudák“ úpadok hesla „z[5]a tú našu Slovenčinu“ v Ružomberskom okrese...“[6]

     „Ťažko je viesť boj na dve, tri strany naraz. A ja ho opravdu vediem, lebo viesť ho musím. Ešte mi nezacelili rany dané Týždenníkom a Denníkom, ešte neuschla barva na urážkach pokrokárskych, už sa musím brániť proti insultom a urážkam Kresťanským.“[7]

    Hlinka sa nebál vo svojich redakciách ani ostrejšej výmene názorov a pohľadu, ktorý sa značne odlišoval od oponenta. „Pán redaktor Denníka síce nezasluhuje, žeby som sa s ním pustil do jakejkoľvek polemie. Opraviť ho musím ale v jednom i druhom, aby si nenamýšľal, že má pravdu.“[8]

„Čo som tušil a základne predpokladal, že totižto chlapčenský nápad v „Slove Týždenníku“ pochádza z Ružomberka som sa presvedčil v stredu zo 181. č. Slovenského Denníka.“ Ukázal sa veľký pokrok a drží mi kázeň sub spiece aeterminatis, alebo pod uhlom pokrokárstva vyzlečie ma do naha.“[9]

     Na základe predkladaných ukážok je evidentné, že Hlinka neustále musel zápasiť s nepriazňou, očerňovaním redaktorov v konkurenčných periodikách. Vždy nanovo očisťovať svoje meno, dobrú povesť svojich novín, meno svojej strany alebo meno svojho národa.  Vonkoncom jeho príspevky nevyznievajú vtieravo či manipulatívne. Ba práve naopak. Veľmi jasne v nich možno vidieť, že Hlinka bol vo svojich názoroch a postojoch stály a zásadový. Svoje názory a postoje neprispôsoboval podľa toho, či to bolo momentálne vhodné alebo nie. Aj v tom bola zrejmá zrelosť jeho osoby.

    Vo svojich príspevkoch vyvracal klamné, skreslené predstavy, ktoré prinášali či už iné periodiká alebo samotní redaktori. A popri tom ostal pokorným kňazom plniac si svoje kňazské povinnosti. Uvádzame ukážku z príspevku, ktorý bol uverejnený v čase úmrtia jeho priateľa, kňaza Arnolda Bobeka. Píše: „Boh nám ho dal i vzal. Pán dovŕšil dielo. Nemôžeme mu vyčítať. On je Pánom všehomíru. On sám ho poslal. On sám ho odvolala a kto by sa protivil? Neumiera celý. V Teba veril. Tebe slúžil. Ty ho odmeň. Za to, čo strádal a trpel. Jeho studený prach pôjde do tmavej mohyle, ale jeho iskra nedotleje. On nám svietiť bude! S Bohom Arnolde! Dovidenia vo vlasti, kde niet bojov, zloby, pomsty. A kde prestane neurčitosť. Kde prestan viera a nádej a ostane len večná láska. Nech Ti je ľahká rodná zem a slávna pamät v národe a v cirkvi.“[10] Mnohé z Hlinkových príspevkov sa končia bratskou, radou, odpustením či dokonca aj ráznym napomenutím, ktoré je zavše láskavé.

    Jeho príspevkom nechýba vtip a humor s istou dávkou nadsázky. Aj preto bol u prostého slovenského ľudu veľmi obľúbeným a jeho príspevky boli čítavé. Hlinka dôverne poznal dušu a srdce svojho utláčaného uboleného národa.

     Hlinka je ako novinár veľmi priamy a rázny, píše priamo a bez okolkov, nehľadiac pritom na svoju osobu. Ale ako kňaz, farár a politik, si bol vedomý, že nevystupuje sám za seba. A tak sa odzrkadľujú aj jeho články.

     Na druhú stranu, Hlinka vie byť aj jemný a dokonca sa v jeho tvorbe vyskytujú aj poetické úvahy či zamyslenia k rôznym kresťanským sviatkom. Azda najkrajšie sú tie vianočné – „Vianočné dumy“, v ktorých spojil estetiky s osvetou ľudu.

     Často vo svojich príspevkoch používa latinské výroky či citácie v iných rečiach spojené s prekladom a vysvetlením, aby napísanému porozumel aj prostý dedinský ľud. Aj vďaka tomu sú jeho texty jasné. Pravdaže si vyžadajú i patričnú znalosť slovenských dejín – vtedajšej politickej i náboženskej situácie. Tiež veľmi často používa citácie zo sv. Písma na dokreslenie situácie a lepšie priblíženie čitateľovi. Hlinkov novinársky štýl bol charakteristickými krátkymi a jednoznačnými vetami, minimálne úvody. Ako novinár bol veľmi originálny a ťažko napodobniteľný s neuveriteľnou šírkou jeho záujmov. Jeho doménou boli však úvodníky. Nemal takmer konkurenciu v množstve článkov a súčastne aj v ich kvalite.

                Slovák – Hlinkov posol

     Po obnovení Slovenskej ľudovej strany 19. decembra 1918 v Žiline, založil Andrej Hlinka tlačový fond a denník Slovák. To však nebolo po vôli Prahe a Vavrovi Šrobárovi, ktorému vadila aktivita Hlinku a tak sa Slovák začal v roku 1919 cenzurovať, ba dokonca na čas musel zastaviť i svoje vychádzanie. V tom istom roku bol vzatý do väzby.

    Slovák obnovil svoje vychádzanie po jeho návrate z väzenia. Na zabezpečenie vyššej úrovne časopisu, vzdal sa vedúceho redaktora Vojtecha Tuku. Pozitívne zmeny v redakcii nastali po voľbách v roku 1920. Hlinka otvorene povedal redaktorom, aby písali tak, ako im to slovenské srdce káže. K šéfredaktorovi Tukovi boli pridaní Karol Sidor a Vojtech Straka. Zodpovedné redaktorstvo prijal Michal Buzalka, farár vo Vajnoroch. O dva roky neskôr prešla redakcia do Bratislavy, kde sa Hlinka stretol so Šaňom Machom, redaktorom Slovenskej pravdy a Roľníka.

     Ďalším významným medzníkom bol rok 1933. V tom čase dal Hlinka súhlas na vydávanie mladej autonomistickej generácie Nástup a ďalšieho tlačového orgánu strany denníka Slovenská pravda. Tu za zmienku stojí fakt, že toto periodikum ako jediné, za obdobia 1. ČSR dosiahol náklad stotisíc exemplárov.

     O niekoľko rokov neskôr, pred predčasnými voľbami v roku 1929 cenzúra nemilosrdne stíhala ľudácku tlač. Bohužiaľ niekedy boli stránky Slováka viac vybielené, než popísané. HSĽS sa žiaľ takt nemohla ani len brániť proti obvineniam z maďarónstva.

     Napriek cenzúre Slovák pokračoval vo svojom urputnom zápase a vychádzal aj naďalej a denne ho brali do rúk mnohí Slováci. Hlinka nemusel všade chodiť osobne, mal svojho posla – denník Slovák, ktorým tlmočil svoje posolstvá ľudu. Do slovenských rodin, každé ráno posielal denník Slovák.

            Publikačná činnosť

1985 Ako založíme gazdovsko-potravný spolok?, Ružomberok
1899 Katolícka autonómia (samospráva) v Uhorsku, politická rozprava, Ružomberok
1901 Vianočné piesne, spevník, Skalica
1905 Nábožný kresťan, modlitbová knižka
1905 Modlitebná knižka a cirkevný katolícky spevník, Liptovský Mikuláš
1919 Zápisky z Mirova, Bratislava (vyšli posmrtne, v roku 1991 ich zostavil a vydal K. Sidor)
1920 Nábožné katolícke dieťa, cirkevný katolícky spevníček s modlitbami pre dietky, Ružomberok
1921 Modlitebná knižka a cirkevný katolícky spevník, Ružomberok
1931 Hodegus sacerdotis. Sprievodca kňaza pri najnutnejších cirkevných obradoch, Ružomberok
1941 z maďarčiny preložil dielo Antala Szuzaia: Apológia čili sústavná obrana základných právd katolíckej viery, Ružomberok 1924[11]