Pocitoví analfabeti

Žijeme v dobe, ktorá je orientovaná na výkon. Ten sa stáva smerodajný na postup po spoločenskom rebríčku. Citové prežívanie je odstavené na vedľajšiu koľaj. Svet začíname vnímať skrz optiku preplneného diára, termínov a projektov, ktoré je nutné dokončiť včas.

 Zameranosť na výkon si vyžaduje vysokú sebakontrolu, čo so sebou prináša permanentné potlačovanie vlastného emotívneho sveta. Často sa stáva, že úspešní manažéri, fungujúci počas celého dňa či týždňa, v jeho závere holdujú v prehnanej miere alkoholu, hazardným hrám, aby aspoň čiastočne pocítili svoje emócie.

V časopise Zdravie, som sa nedávno dočítala zaujímavú informáciu v súvislosti s potláčaním pocitov u mužov. Pri obyčajnej masáži sa uvoľnia nielen svaly, ale aj potlačované pocity , emócie a neraz sa stane, že to vyvolá reakciu v podobe plaču alebo smiechu.

V zozname psychických chorôb len nedávno pribudla nová diagnóza, v Taliančine nazývaná „Alexitimia“. Ľudia , ktorí trpia touto poruchou sú paradoxne nazývaní „normopatici“, teda ľudia, ktorí normálne až výborne fungujú v spoločnosti, avšak za cenu že nie sú schopní prežívať vlastné emócie. Jednoducho povedané, sú analfabetmi vlastných pocitov.

Sú fantastický vo svojej brandži, dosahujú výborné výsledky, ale v otázke pocitov sú žiaľ v základnom leveli. Akoby  sa rast ich osobnosti niekde zastavil. Príčin tohto javu môže byť hneď niekoľko. Zlyhanie vo vzťahu, neprijatie, či nepochopenie zo strany okolia či najbližších.  

Kontakt so svojím vlastným emotívnym svetom a túžbami je pre túto skupinu ľudí obzvlášť náročným. Snažia sa to zamaskovať prehnanou aktivitou v práci či v iných formách zábavy či rozptýlenia. Neraz budia dojem „odtrhnutého plagátu“, chvíľami sú tu a zároveň inde.

No nie je to však problém tejto skupiny ľudí. V menej markantnej forme sa tento problém dotýka v rôznej podobe či forme aj iných.  

Stávame sa majstri vo virtuálnej komunikácií, trávime množstvo času honbou za neosobnými úspechmi, ktorým chýba pevný základ a kompenzujeme si tvrdú prácu na to, aby sme zakryli, zatlačili do ústrania bolestivé zranenia v našom podvedomí.  

Potláčame pocity, ktoré sú prirodzenou súčasťou našej existencie do ústrania. Chvíľu sa to naozaj darí, ale v nevhodný čas vyplávajú na povrch a nebudeme vedieť kam z konopy. Ovládne nás pocit prázdnoty, v horšom prípade vyhorenosť končiac hlbokou depresiou.

Je preto viac ako vhodné, byť vnímavým na varovné signály našich pocitov, nezabúdať na čas ticha, ktoré skutočne lieči a má blahodarné účinky na psychiku. Dať si rande sám so sebou, mať čas na svoje záľuby, robiť to čo nám spôsobuje radosť. Byť tu i pre tých, ktorý nás majú radi a venovať im svoj čas a pozornosť. Rozhodne to nebude stratený čas. Je to inestícia, ktorá sa nám niekoľkonásobne vráti v podobe dobre fungujúcich vzťahov. A tie sú na nezaplatenie.

Zdroj: Psychológia a spiritualita, Leopold Slaninka