R. Kolenič: Bože môj

"Ty vieš ako sa cítim

A prečo.

Vieš čo skrývam za všetkými tými tvárami.

Ty vieš, čo chcem a vieš prečo to nikomu nevravím."

 Čítam si svoje zápisky a poznámky k jej prednesu. Recitovala som ju strašne dávno a s ohromným zanietením. V kockovanej košeli po starom otcovi a batikovanou šatkou na hlave to pôsobilo skutočne emotívne. Drzý až arogantný výraz a výpoveď do tmy o bolesti jedného srdca, ktoré to chce povedať celému svetu.

„Ľudia si strašne fandia

Majú na každú otázku odpoveď

Hneď niekoľko..“

Hľadám. Uvažujem. Stále viac nadobúdam pocit, že až teraz chápem pocity autora keď písal tieto verše. Čoraz viac sa v tích veršoch začínam nachádzať a zdá sa mi, že je to presne o tom, čo momentálne žijem. Žeby zhoda náhod? Neviem. Možno.

„Vieš, že viem,že stačí

stačí si nalistovať v skriptách pre študentov psychiatrie

Tú správnu stranu

nájsť príčiny a následky...“

Pamätám si to presne. Oblečená ako posledný bezdomovec.

Ale s nenormálne hrdým a presvedčivým výrazom tváre, ktorý však niečo skrýval. Zranenie, nepochopenie. No napriek tomu odvážne a hrdo upriamený pohľad dopredu. Na porotu zabral presvedčivý výraz, mimika, gestá, vraj hodné divadelných dosiek. Ale tu o to vôbec nešlo. Žiaden prejav, výraz, ale :

tu išlo o niečo viac.

Výpoveď jedného života.

Človek, na pokraji spoločnosti. Osamelý a nepochopený.

Zamýšľa sa sám nad sebou. Nad zmyslom svojho života. Uvedomujúc si existenciu niečoho vyššieho, ktorý je nad ním i nad nami všetkými. Je to Niekto ,ktorý chráni a vedie jeho kroky. V nádeji i dôvere Mu odovzdáva svoj zhýralý život. Podobné biblickému návratu márnotratného syna. Come home my child.

Po viac ako dvoch rokoch.

„Večné pochybnosti o tom, kto som a či vôbec robím správne chyby“../R.Kolenič../