Rebel s horlivým duchom – Joy Davidmanová

Zapálená, horlivá, spisovateľa i matka dvoch detí, ktorá žila svoj život v každej oblasti naplno. Pôvodom židovka, spočiatku zarytá ateistka, neskôr po osobnej skúsenosti s Bohom, presvedčená kresťanka. No azda najviac úspešná poetka, ktorá ako 23ročná publikovala v prestížnom časopise mladších básnikov – Yale Younger Poets. O dva roky neskôr vydala už svoju prvotinu s názvom Anya. Brilantne zvládala argumentačné polemiky vždy s obdivuhodným pokojom a nadhľadom.

Jej články v New Masses boli plné búrlivých ateistických myšlienok, ktoré našli  komunistickom časopise živnú pôdu. Kritici prestížneho The New York Times a Saturday Review of Literature boli nadšení ohromujúci spisovateľským gejzírom Davidmanovej.

Nebála sa konfrontácie názorov a tvrdej práce na sebe samej. Bola tvrdá nielen na seba, ale aj kolegov a priateľov. To jej zabezpečilo rýchly postup po spoločenskom rebríčku.

Davidmanovej inteligencia hlboko presahovala fyzickú atraktívnosť. Len ťažko by ste hľadali jemné, pôvabné žieňa. Naopak. Joy bola prehnane sebestačná a samostatná. Niet divu, že svojim vystupovaním odrádzala potencionálnych záujemcov. Cítili sa v jej prítomnosti nepotrební. A len máloktorý dokázal vypozorovať, že je to len povrchná maska, ktorou zakrývala vnútorné zranenia.

Spôsoby a správanie neboli o nič významnejšie. Boli takmer identické so správaním a spôsobmi radikálov z tridsiatych rokov dvadsiateho storočia. Z charakterových čŕt ju azda najlepšie vystihuje trojica  - netrpezlivosť, agresívnosť a intolerancia. Ale napriek tomu všetkému, bola to žena činu, priama, presvedčená o svojej pravde. Zbožňovala, keď pri hoc aj bežnej konverzácii mohla na súpera vytasiť svoje silné argumentačné zbrane. O tom, že mala výborné rétorické schopnosti niet pochýb. Aj najkomplikovanejšiu výmenu názorov zvládla skutočne bravúrnym spôsobom, pre ňu tak typický. Nepochopiteľná vnútorná sila a presvedčenie je udivujúce.

Keď mala dvadsaťsedem , očaril ju kolega. Tiež presvedčený komunista Bill Gresham, folkový spevák, rozprávač a spisovateľ, ktorý bojoval v občianskej vojne v Španielsku.

 Bill  bol už raz ženatý, ale jeho manželstvo mu stroskotalo aj kvôli jeho tuláckej povahe, neschopnosti usadiť sa a bohémskemu spôsobu života.

Len málokedy dokázal odolať alkoholu. Súdruh komunista, spisovateľ na voľnej nohe a tak trochu alkoholik. Joy sa do neho šialene zaľúbila a prehliadala tieto problémy v ktorých bol Bill namočený až po krk a vydala sa za neho, v lete 1942.

Je zaujímavé, že za tri roky spoločného života, kedy prišli na svet ich dvaja synovia, sa Joy a Bil až tri krát sťahovali na nové miesto. Joy sa domnievala, že zmena prostredia vyrieši ich manželské problémy, ale mýlila sa. Bill sa naďalej opíjal, podvádzal ju, a nedokázal rodine zabezpečiť ani stabilný príjem.

Návrat márnotratnej dcéry

Obrat v živote rozvážnej a samostatnej Joy, ktorá mala pevne v rukách každú situáciu a nič ju nedokázalo vyviesť z miery prišiel po nervovom zrútení jej manžela.

Oznámil jej to priamo do telefónu. Cítil, ako mu odchádza myseľ. Nevedel kde je, ani či sa dokáže dostať domov. Joy obtelefonovala všetky brlohy, kde by teoreticky mohol byť, ale Billa nemohla nikde nájsť. „nedalo sa nič robiť,“ povedala. Musela som len čakať , či sa objaví – živý alebo mŕtvy. Dala som deti spať a čakala som. Po prvýkrát v živote som sa cítila bezmocná. Sama Joy v tejto situácií otvorene vyznáva, že jej vlastná pýcha utrpela. „Moja pýcha musela priznať, že nakoniec nie som pánom vlastného osudu, ani kapitánom vlastnej duše. Celý môj obranný systém a stena arogancie , nadutosti a seba ľútosti, za ktorou som sa skrývala pred Bohom, okamžite padli a navštívil ma Boh.“

Keď opäť vstala, nebol z nej hneď osvietený teológ. Hlboko  srdci však vedela, že určite existuje živý Boh a začala sa v teologickej oblasti vzdelávať. 

Na počudovanie, veci, ktoré predtým Joy radikálne odmietala, sa teraz stali jej dennodennou potravou, ktoré jej duša prijímala ako suchá púšť pred obdobím dažďov. Na toto obdobie spomína Joy jednoznačne: „Ako hladný vlk som chmátala po knihách, ktoré som predtým neznášala. Čo je však najdôležitejšie, začala som čítať Bibliu, kde som sa stretla s Vykupiteľom. Spoznala som Ho pri čítaní Novej zmluvy. Bol to Ježiš,“ vyznáva.

Keď sa napokon jej manžel Bill vrátil domov, bol premenou svojej manželky veľmi očarený a dokonca s ňou začal chodiť aj do kostola. Onedlho sa aj on vyznal z viery v Krista.

Z Joy sa stala takmer identicky rovnako zapálená kresťanky, ako kedysi komunistka. Jedna priateľka o nej napísala: „Bola si istá tým, v čo verila a veľmi rada o tom s ľuďmi debatovala. Bravúrne argumentovala a rozprávala sa s opovrhnutím s tými, ktorých považovala za povrchných mysliteľov.“

Medzi jej obľúbených a uznávaných kresťanským mysliteľov patril aj C.S. Lewis, ktorého veľmi obdivovala. Adresovala mu dokonca  aj list. Veľmi otvorene v ňom vzniesla námietku voči istému argumentu v jednej z Lewisových kníh, a to ho vyburcovalo k okamžitej odpovedi. Ten jej argumenty v liste s prehľadom odrovnal. Joy žasla. „ Pane, sebaisto vyrazil dopredu a jednou ranou trafil holuba. Takto zručne a čisto odrovnaná majstrom debaty sa cítim hádam najšťastnejšou v živote. Cítim radosť majstra pri pohľade na lepší výkon.“

Napriek všetkému Joine manželstvo sa ocitlo v hlbokej kríze. Jej manžel hoci sa  verejne prihlásil ku kresťanstvu, veľmi skoro sa zaplietol s inými náboženstvami a kultmi a nakoniec sa vrátil aj do starých zachodených chodníčkov – pijanstva. Joy k Billovi cítila už len ľútosť. Nakoniec sa rozhodla odcestovať do ostrovnatého Anglicka a obrátiť sa na C.S. Lewisa, ako ho sama charakterizuje – „jedného z najzrozumiteľnejších mysliteľov našej doby“. Ale jej odchod do tejto krajiny bol a iný. Vzdelávací i zdravotný. Pre študentku literatúry a osobu, ktorá sa zotavovala zo žltačky, mohla byť cesta do zahraničia len užitočná. Počas cesty mohla nerušene dokončiť aj rukopis svojej knihy. Hlavným dôvodom jej cesty bolo samozrejme stretnutie s jej idolom C.S. Lewisom a jeho názor na jej zmätené manželstvo. Ktovie. Možno jej pomôže pochopiť podstatu veci. Začiatkom septembra 1952 zanecháva Joy svoje dve deti v opatere sesternice Renee a plaví sa do Anglicka, aby sa stretla so zarytým starým  mládencom a výborným spisovateľom s ostrým perom – C. S. Lewisom.

Aj Lewis bol na počiatku svojej kariéry ako oxfordský profesor a odborník na literatúru , ateistom z presvedčenia. Ohromili ho však diela Georga Herberta, Georga Macdonalda a G.K. Chcestertona. Boli to kresťania, ktorí sa ku  svojmu vierovyznaniu aj veľmi otvorene hlásili a navyše boli aj výbornými spisovateľmi. Ako sám priznáva, v ich podaní kresťanstvo prekvapujúco dávalo zmysel. „Mladý ateista“ tvrdí Lewis rezervovane, „nedokáže strážiť svoju vieru dostatočne opatrne. Nebezpečenstvá naňho číhajú na oboch stranách. . Lewisova cesta k Boha nebola až tak jednoznačná. Jeho obrátenie nebolo výsledkom jeho hľadania Boha. Skôr išlo o to, že ako aj sám hovorí : „Myš hľadala mačku“.

Osudové stretnutie dvoch spriaznených duší

Joy Davidmanová prichádza do Londýna za Lewisom, ktorého vyhľadá za pomoci svojej priateľky. Päťdesiatštyri ročný muž, pozval na spoločné stretnutie obe dámy a očividne sa v ich spoločnosti cítil veľmi dobre, pretože krátko na to ich spolu so svojim kolegom oxfordskeho profesora pozýva na obed k sebe domov. Iskra vzájomných sympatií medzi Lewisom a Davidmanovou boli očividné. Lewisov brat Warren bol Joyinou otvorenosťou a smelosťou očarený.

Počas pobytu v Anglicku dokončila Joy rukopis na tému desiatich prikázaní s názvom Dym v horách, s venovaním pre C.S. Lewisa, ktorého požiadala ,aby jej knihe napísal úvod.

Po plodnom čase v Anglickom Oxforde sa vracia  Joy do Spojených štátov, kde ju však čakajú nedobré časy. Jej manžel Bill jej v liste sucho oznamuje fakt, že sa zamiloval do Renee. Ocenil síce snahu Joy o znovu oživenie ich manželstva, ale v štvorstranovom liste, ktorý jej adresoval píše, že „Nestojí to za to, obetovať ľudský život na oltár sily a vôle. List zakončil s návrhom a riešením problému: „ Optimálnym riešením by bolo, keby si sa vydala za nejakého skutočného fešáka a ja by som sa oženil s Renee. Obe rodiny by žili dostatočne blízko, aby mali Greshamove deti po ruke mamičku a otecka.“

Joy ukázala tento list v ťažkom duševnom i psychickom rozpoložení Lewisovi. Rázne a okamžite zamietol rozvod. Ale uznal , že nevidí žiaden spôsob, ako udržať manželstvo. Joy sa po období dlhého premýšľania a zvažovania, ako riešiť situáciu rozhodla podať žiadosť o rozvod. V liste priateľke píše: „Vždy som považovala rozvod za poslednú možnosť a ctila som, že kvôli deťom musím znášať všetko znesiteľné. Dúfala som, že Billovo cudzoložstvo, nezodpovednosť sa skončia, keď sa vystrábi zo všetkých svojich neuróz. Tiež som si myslela, že ho zmení aj viera.“

Joy zdrvená a veľmi zranená pohľadom na tak radikálnu zmenu, nemala ani len silu na to, aby sa ho pokúsila zastaviť, keď odišiel za Renee na Floridu. Nemala viac síl. Robila všetko preto, aby zachránila manželstvo a všetko márne.  Bill na Floride požiadal o rozvod. V kolónke „dôvod“ udal dve veci: opustenie a nedostatok súladu v manželstve.

Joy po tejto trpkej skúsenosti  už v Amerike skutočne nič nedržalo.  Už v  novembri 1953, necelý rok po tom, čo odišla z Anglicka, sa tam vracia aj so svojimi synmi – deväťročným Davidom a osemročným Douglasom.

S málom peňazí, ale o to väčšou istotou, že Boh je s ňou, si prenajala dvojizbový byt v tej časti Londýa, v ktorej žili viacerí spisovatelia. Prvých osemnásť mesiacov v Anglicku bolo pre Joy náročných nielen finančne. Za toto obdobie sa jej nepodarilo získať ani jediného priateľa alebo priateľku. Dôvodom boli jej neuhladené spôsoby, ktoré odrádzali spoločnosť. Lyle Dorsettová píše: Join agresívny postoj a výraz tváre, ostrý jazyk a záľuba v argumentovaní boli vnímané ako barbarstvo a vulgárnosť. Jej postavenie rozvedenej ženy všetko len zhoršovalo a jej jednoznačne skvelý intelekt, sčítanosť a takmer fotografická pamäť boli pre iných postrach.“

Azda jediným priateľom, na ktorého sa mohla Joy spoľahnúť bol Jack Lewis. Vždy však bola na vážkach, či má zneužívať jeho priateľstvo. Aj preto frekvenciu svojich návštev v Oxforde obmedzovala, aj preto, aby jej dvaja hyperaktívni synovia neboli dvom profesorom, starým mládencom, príliš na obtiaž. Keď sa Lewis dozvedel o jej finančných ťažkostiach, ponúkol sa, že pomôže. Jedným z mnohých prejavov jeho pomoci bolo aj zaplatenie školného za oboch chlapcov.

Dva roky po svojom príchode do Anglicka, sa Joy presťahovala do dvojpodlažného bytu v Oxforde, ktorý sa nachádzal v blízkosti rezidencie Lewisovcov.

Priateľský vzťah s Jackom Lewisom sa prehlboval. Pre Joy bol Jack spočiatku hrdinom hodným zbožňovania. Neskôr sa tento obdiv zmenil na úprimnú lásku. Naopak, pre Jacka znamená  Joy intelektuálny stimul a trošku neskôr voči nej pocítil aj úprimné priateľstvo.

Manželstvo - záležitosť priateľstva a účelnosti

Rozhodujúcim momentom v ich vzťahu bolo, že úrad ministerstva vnútra odmietol predĺžiť Joyn pobyt v Anglicku. Dôvodom bolo niekdajšie jej členstvo v komunistickej strane. Jediný spôsob, aby mohla zotrvať v krajine a nemusela sa vrátiť do Spojených štátov, bolo manželstvo. Cirkev však bola proti ich zväzku, pretože Joy bola rozvedená žena. Aby sa Lewis vyhol rozkolu s cirkvou, rozhodol sa pre civilný sobáš a podivne spolužitie oddelene. Ako uviedol Lewis svojmu bratovi Warrenovi – jeho sobáš s Joy bol „čistou formalitou, ktorá jej zaručí právo ostať v Anglicku. Bolo to záležitosťou výhradne priateľstva a účelnosti.

O pár mesiacov neskôr dochádza ku komplikáciám. Joy sa sťažuj na bolesť v ľvom bedre. Neskôr sa ukázalo, že nešlo o akútnu reumatitídu, ale o rakovinu. Lewis každý večer navštevuje Joy a každou návštevou jeho láska voči nej je silnejšia. Dúfal, že cirkev mu dá súhlas, pretože Join prvý manžel požiadal o rozvod  skôr, ako on o sobáš. Jack argumentoval, že tento fakt môže anulovať Joyino prvé manželstvo a vrátiť jej slobodu, aby sa mohla opäť vydať. Cirkvení hodnostári však toto zdôvodnenie neprijali.

Joy v októbri previezli do nemocnice, kde podstúpila tri náročné operácie. Rakovina v pokročilom štádiu jej úplne rozhlodala ľavú stehennú kosť. Avšak celú túto situáciu zvládla Joy prekvapujúco statočne a dávkou nadhľadu a optimizmu. Sama Joy zvládla celú neutešeu situáciu prekvapujúco statočne. „Vnímam to ako zmes fyzickej agónie a zvláštneho duchovného vytrženia. Teraz už viem, ako sa cítili všetci mučeníci. Moje utrpene  a posilnilo vo viere a priviedlo ma do bezprostrednej blízkosti Boha.

Zdravotný stav sa však zhoršoval. Bolestí pribúdalo a odvahy ubúdalo. Stav sa vôbec nezlepšoval. Jack úpenlivo prosil Boha, aby mu dovolil znášať veľkú bolesť a utrpenie namiesto nej. Prizval k nej kňaza, aby sa za ňu modlil. Neočakávane súhlasil s tým, že ich spolu zosobáši, a tým v mene cirkvi odobrí ich zväzok. Warren, to vo svojom denníku okomentoval: „Na anglikánskeho duchovného to bol výnimočný skutok kresťanskej lásky.“

Joyin zdravotný stav sa začal pomaly zlepšovať. Lekári jej síce dávali málo času, ale akoby zázrakom bolesť postupne slabla, a jej stav sa začal zlepšovať. V októbri začala chodiť a o necelý mesiac neskôr už šoférovala auto. Lewis celú situáciu opisuje: „Zdravotný stav mojej manželky sa lepšil. Ak nešlo o zázrak, určite to bol div divúci.“

V priebehu nasledujúcich šiestich mesiacov Joy oplývala veselosťou a energiou. „ S Jackom sa nám darí žiť prekvapujúco šťastne, hlavne za daných okolnosti. Vôbec by ste si nemysleli, že sme manželia v stredných rokoch. Mysleli by ste si, že sme dvadsiatnici počas medových týždňov“.  

V auguste strávila spolu s jej druhým manželom spoločnú dovolenku v Írsku, ktorú prirovnal k neskorým medovým týždňom. „Nikdy by som nepovedal, že budem taký šťastný ako teraz v šesťdesiatke. Taký šťastný som nebol ani v dvadsiatke,“ povedal Jack istému svojmu priateľovi.

Šťastie však netrvalo dlho. V decembri 1959 sa rakovina znovu vrátila. Joy doslova napísala: „Pracuje na mne toľko rakovín, že čakám, kedy vytvoria odbory.“ Joy vedela, že umiera a jej dni sú zrátané. Mala ešte jeden nesplnený sen – vidieť Grécko. V tejto krajine nebol dokonca ani Lewis. Napokon napriek riskantnému krok vycestovať tam, súhlasil kvôli Joy. „Bolo to pre mňa šialenstvo, ale ani jeden z nás neľutoval. Joy vedela, že umiera a vedela, že ja to viem tiež. Keď však počula hrať pastierov v horách na píšťalách , všetko jej bolo jedno,“ priznáva Lewis.

V júli, v čase keď už ležala na svojej smrteľnej posteli, vedomá si svojho konca povedala svojmu manželovi: „Nechcem nóbl rakvu. Nóbl rakvy sú volovina.“

Poslednú noc, sa Joy veľmi dlho a pokojne rozprávala s Jackom. Jej posledné slová, ktoré mu adresovali boli plné vďačnosti a lásky voči nemu. „Urobil si ma takou šťastnou. Som zmierená s Pánom.“

Joy odišla ticho. Nebadane. Jacka jej odchod položil. Dva roky manželstva s touto ženou boli tými najšťastnejšími a najuspokojujúcejšími rokmi jeho života. Stratil v nej katalyzátor života. Napísal mnoho kníh o bolesti, nespočetnekrát radil ľuďom v utrpení a v bolesti nad stratou milovanej osoby. Teraz bol obeťou on sám.

Výsledkom tohto obdobia bola kniha Svedectvo o zármutku. Sťažuje sa, že nemá žiadnu jej poriadnu  fotografiu, že si dokonca nedokáže ani jasne predstaviť jej tvár.

Časom sa na svoj žiaľ pozeral z tej lepšej strany. „ Čo som to za milujúceho muža, keď myslím viac na svoje utrpenie ako na to jej."

Jeho manželstvo s Joy bolo len krátkym úsekom v jeho šesťdesiatpäťročnom živote. Aj napriek tomu, bolo nesmierne dôležité a významné.

Bez ohľadu na prínosy Joy a Jacka v manželstve a kultúrne rozdiely, ktoré ich mohli rozdeliť, ich spoločné manželstvo dokázalo, čo má dokázať každé dobré manželstvo, a urobilo u nich silnejších a dokonalejších ľudských tvorov.

Možno to začalo priateľstvom. Postupne však prerastalo do lásky vo všetkých jej štyroch podobách. Pre profesora Lewisa sa teória stala praxou. Exkomunistka Joy Davidmanová objavila cennosť – náručie skutočného priateľa.