Smer Austrália /2/

Podarilo sa. Vďaka finančnej i morálnej podpore našich dobrodincov sme mohli už vo februári kúpiť letenky a začať s vybavovaním víz. A  to už bol malý zázrak. Priniesť svoj zápal a nadšenie. Svedčiť. Bez zbytočných oficialít. Zbaliť pár najnutnejších vecí a vydať sa v ústrety novým veciam. Odpovedajúc kladne na pozvanie pápeža Benedikta XVI. a zapojiť sa do medzinárodnej mobilizácie mladých ľudí z celého sveta. 

V poslednú júnovú nedeľu sme pred odchodom do veľkej južnej zeme presne v univerzitnej kaplnke sv. Alberta sme mali polnočnú svätú. Okolo jednej ráno dva mikrobusy s dvanástimi pasažiermi smerovali do metropoly Maďarska na medzinárodné letisko v Budapešti.

Pred tým ako sme dali načas našim batožinám zbohom, sme ich na ďalekú cestu patrične pripravili. Svojpomocne sme ich pekne zabalili do priesvitnej izolačnej fólie. Pár kusov sme stihli kúpiť ešte v Tescu cestou na letisko. Nebolo to pravdaže nutné, pretože za 6 Eur by nám batožinu zabalil aj pracovník letiska. V snahe ušetriť pár drobných sme si šikovne pomohli sami a nechápavý sotva tridsaťročný chlapík, si radšej doprial burgrové raňajky a otáčal sa na svojej stoličke.

Budapešť - Londýn , letisko Heathrow

8:42 – práve sme sa odlepili od zeme. Rýchlo stúpame a naberáme na rýchlosti. Palubný počítač informuje o tom, že sme takmer 4230 metrov nad zemou a letíme rýchlosťou 905 míľ za hodinu a teplota vonku je len 6stupňov pod bodom mrazu. Pohodlne sa zahniezdim na svojej stoličke vedľa pátra Štefana a vzdávam Bohu vďaku za toto nádherné ráno s pohľadom nad Budapešť. Vonku je jasná obloha a pred nami 1400 kilometrový let do Londýna. 

Z času na čas prehodím pár slov s Csabom. Pochádza síce z Maďarska, ale ako mi prezradil, má vraj írske korene. Súdiac podľa zovňajšku mal od írov trochu ďaleko, ale genetiku neoklameš podotkol so smiechom. Inak veľmi dobrosrdečné chalanisko. Cestoval do Londýna vôbec prvý krát v živote za študijnými povinnosťami. Zjavne  bol trochu nesvoj z nového prostredia, ale veľmi rozhľadený a inteligentný. I vďaka rozhovoru som strávila príjemný čas a vymenili sme si mailové adresy. Sľúbila som Csabovi, že mu pošlem pár fotiek z Austrálie za pár z Londýna.

Letisko Heathrow

V Londýne nás privítalo celkom vydarené počasie, akosi netypické pre túto krajinu. Pristáli sme bez nejakých búrlivých prejavov, takmer hladko. Kým opustíme palubu pohodlného lietadla, dala som sa do štúdia informačných prospektov British airwais. Tie som uvítala. Ešte som neletela z tohto letiska a z rozprávania mi bolo jasné, tže nie je najmenšie. Zvlášť ma zaujala mapka letiska a smer cesty. Súdiac podľa materiálov, Heatrow je celkom slušný letiskový kolos. Veď len cesta autobusom na náš gate trvala niečo vyše hodiny. Nuž darmo, Heathrow Patrí medzi popredné  medzinárodné európske letiská.  Len nedávno tam Alžbeta II. Otvárala nový gate.  

Tajne som dúfala, že checking napriek všetkým možným bezpečnostným opatreniam, ktoré sú pre anglické letiská typické, prebehne hladko. Nestalo sa tak. Pred najdlhším letom do áziíjského Honkonghu sa ukázali problémy s letenkami. Tie boli bookované (ako inak elektronicky) v systéme, ktorý letiskový systém mal problém načítať. Neschopnosť promptne riešiť vzniknutý problém a nafúknuť vecí viac než skutočne sú. To je špecialita asi len anglických letísk.  Tu pomôže azda len chladná hlava a zásah vyššej moci. Našťastie mali sme dostatočnú časovú rezervu pred odletom. V letiskovej hale sa nás stretlo napokon viac „problémových“ pútnikov smerujúcich do Melbourne. Pozornosť vzbudzoval Pali Danko so svojou netypicky dlhou tmavou bradou. Tak trochu ako terorista. Spolu s nami cestovala skupinka s Peťom Haydenom. Ukázalo sa, že majú podobný problém.

Z Európy do Ázie za 12 hodín

Po polhodinovom šachovaní v systéme  problém promptne vyriešil privolaný priamy nadriadený vystresovaných letušiek na checkine. 

Dostali sme svoje „miestenky“ v slušne vyzerajúcom 500 miestnom jumbo lietadle austrálskej spoločnosti Quantas.  Nuž veru, to je veru iná káva. Po komplikovaných naťahovačkách nás príjemne prekvapila príjemná atmosféra a sympatický personál, obzvlášť prítomnosť mimoriadne „úslužného stewarda“ na palube lietadla. Tuším, že sa volal Tom. Ktovie, ako dlho musel pred zrkadlom cvičiť americký úsmev číslo 42.

Pred nami je takmer 12 hodinový let do Honkonghu, kde budeme mať len polhodinové medzipristátie. Dotankovať palivo pre „zbytok“ letu do našej cieľovej destinácie: Melbourne.

Vždy keď mám možnosť niekam letieť, podozrivo sa v mojom organizme zvýši  počet a rýchlosť endorfínov v krvnom obehu. Pocity radosti, ale aj očakávania nielen z cieľa cesty, ale i čas letu. Človek nikdy nevie čo prinesie.

 Letieť v čase. Pozorovať východ či západ slnka s pohárom výborného suchého bieleho či kvapkou koňaku s ľadom. Vychutnať si výborné jedlo, prehodiť reč so svojim spolucestujúcim , navyše  keď sa o vaše pohodlie stará celý ancábel letušiek a stewardov. Absolútne vám neprekáža, že letíte druhou triedou economy a musíte obsedieť na svojom mieste takmer dvanásť hodín. Za ten pôžitok a dopriať si chvíľu len pre seba za to stojí. Ideálna predstava, nie? Tak to by chcel z nás letieť každý týždeňJ

Niekoľko pasažierov z našej ružomberskej posádky letelo poprvýkrát. „Myslím si, že práve počas dvanásťhodinového letu som sa ešte nevymodlil toľko ružencov čo teraz,“ úsmevne skonštatoval otec Róbert. Po prvotnom „otrasení“ sa z lietajúcej premiéry, reagoval už optimistickejšie.   Naopak, pocity z prvého letu Lenka z Nemšovej okomentovala unavene a zničene „Prvýkrát a tak ďaleko. No to  ďakujem pekne..“  

Nedeľa 29. jún, 18:00 – Práve prelietame ponad Kaukaz a matičkou Rusou . Máme za sebou šesť hodín letu, minuli sme Moskvu a rútime sa na Karagandu.  Cestuje sa veľmi príjemne v družnej debate vychutnávajúc si pohľad miest z palubného počítača, ktoré poznám len z hodín Geografie či filmov. Akurát sa začala podávať večera. Učíme sa „narábať“ s drevenými paličkami pri miestnej ázijskej špecialite a úprimne  spočiatku to nie je vôbec jednoduché. Potešila som sa ďalšiemu chodu-  „klasickému“ Chicken potato so žemličkou a červeným vínkom chutilo báječne. S lunchom azda najhoršie pochodil náš Ďoďo. Okomentoval to jednoznačne.  (o: Ako si spomínaš na jedlo v lietadle? Jedlo dobré. Množstvo: máloJ

Nie som pôžitkár, ale jedlo s v konbinácií s ľuďmi, ktorých má človek rád tvorí fantastickú konbináciu.  Harmónia jedla a súzvuk duší naladených na rovnakú vlnovú dĺžku v atmosfére očakávania a skrytej tajuplnosti z novej krajiny. Nuž darmo, akonáhle človek vytiahne päty z domu, pocíti ťažko opísateľnú slobodu a chuť nepoznaného. Rozšíriť si svoje obzory, spoznať novú kultúru.  Stále mi sa mi v mysli vynárajú slová otca Dušan, ktorý nás žehnajúc vyprevádzal na cestu: „Neberte si so sebou nič, len Kristovo srdce a otvorenosť na veci, do ktorých ste poslaní...“

Atmosféru pozorne zachytávalo oko kamery Maroša z Luxu. Cítime sa ako hviezdy...

Únava urobila svoje a premohol ma spánok. Nasadila som si klapky na uši, z celkom slušnej hudobnej ponuky palubného compíku vyberám pohodové slaďáky a la Westlife a so slastným pocitom a úsmevom 42  sa oddávam sladkému ničnerobeniu a blahodárnym účinkom spánku v sedacej polohe.  

Pane, našu delegáciu vysielaš na opačný koniec zeme. Aby sme priniesli  Tvoje svetlo a Tvojho Ducha. Toto poslanie si zveril jednotlivo každému z nás. Výsostné privilégium od Teba. Urob nás schopnými milovať a vnímať potreby ľudí, ktorých nám pošleš.