V putovaní za nebeskou matkou, prichádzame v piatok predpoludním na ďalšie milostivé miesto. Priamo do srdca Portugalska. Pútnické miesto Fatima sa nachádza len 190 km severne od hlavného mesta.

Portugalsko nepatrí síce medzi bohaté krajiny, ale dokonale to vyvažujú ľudia so svojou srdečnosťou a pohostinnosťou.  Jednoduchý, chudobnejší málo úrodný kraj. Vysoké strmé kopce. Cesty lemujú nízke porasty fíg, množstvo olivovníkov, oleandrov a citrusových plodov. Učupené nízke domy s veľkými terasami, na ktorých majú jej obyvatelia v tomto čase siestu. Je to veľmi príjemná časť dňa. O to viac, keď na svojich hodinkách zaregistrujete hodinový posun dozadu.

Na recepcií ** hotela Christo Rei na Rua Fransisco Marto, nás víta usmievavá recepčná, vedľa nej  sa tmolí jej dvojročný syn Chosé. Po trochu únavnej nočnej ceste v autobuse, veru dobre padol pár hodinový oddych na izbách.

Rodný  dom Lucie

Cesta k rodnému domu Lucie je vzdialený len tri kilometre aj peši od Fatimy. Vedie cez krížovú cestu ojedinelou svojho druhu. Vo voľnej prírode ju vybudovali maďarskí utečenci z vďačnosti za záchranu holého života po revolúcií v 56tom. Je zaujímavé, že jej dĺžka je presne taká ako v Jeruzaleme. Kráčame po kamenistom chodníku a míňame jednotlivé zastavenia vyobrazené na mramorových stĺpoch. Nádherný výhľad na celé okolie Fatimy pre oko, ale aj objektív fotoaparátu sa naskytá pri poslednom zjavení, pri kaplnke sv. Štefana. Vstupujeme do rodnej dediny troch malých pastierikov. Pred nízkymi jednoduchými domami majú rozložené svoje stánky s množstvom toho  najrôznejšieho tovaru domáci fatimčania. Od sošiek veľkých i metrových, kníh, ružencov, obrázkov, tu možno dostať aj veľmi lacné oblečenie, klobúky či výborné červené Portské len za 5 eur. Predsa len viac ako tovar, v popredí záujmu bol rodný dom Lucie. Dnes slúži ako múzeum. Veľmi  zachovaný , v pôvodnom stave ako v časoch keď tam žila ešte desaťročná Lucia. Stretávame tam asi sedemdesiatročnú Luciinu neter. Zbožná jednoduchá žena oblečená do tmavých čiernych dlhých šiat,  s ružencom v rukách sedí nenápadne v kúte izby a pokorne zdraví návštevníkov. Napriek svojmu veku , vyzerá veľmi vitálne, má čistý jasný a dobrácky pohľad.  Dom je zariadený veľmi skromne a útulne. V malých izbách s nízkym stropom cez malé okno preráža lúč svetla, ktorý dopadá na jednoduchý nábytok.  V izbe na stenách visia obrazy Krista a Márie. Na rohu Luciinej postele je zavesený drobný modrý ruženec. Hneď vedľa postele je menší trochu očuchaný stôljednoduchá drevená stolička. V  chodbe sa usadá vrstva prachu na starý veľký čierny dáždnik s masívnou rúčkou. V zadnej časti domu sa pasie malé stádo oviec v ohrade. Akoby sa na chvíľu zastavil čas, a to aj prostredníctvom prostredia v akom sa práve nachádzame. Zvláštne pokojná atmosféra. Akosi spontánne prichádza túžba môcť sa čo i len na malú chvíľu presunúť v čase a ocitnúť sa na začiatku minulého storočia.

Žena odetá slnkom 

Písal sa rok 1917. Tak ako obyčajne, trojica malých pastierikov Lucia, František a Hyacinta pásli svoje stáda neďaleko Fatimy, v Cova  da Iria. Vtom od úžasu takmer onemeli. Len niekoľko krokov od nich žiarilo nad dubom prenikavé svetlo. Vyžarovala ho krásna Pani. Milým, láskyplným posunkom deti upokojila: "Nebojte sa, neurobím vám nič zlého."

Deti s úžasom stáli a pozerali na Paniu. Zdalo sa im, že má asi 16 rokov. Mala tmavé oči. Jej snehobiele šaty boli pri krku spojené zlatou šnúrkou. Plášť jej siahal až k chodidlám. Bol olemovaný zlatom. Zo zopätých rúk visel ruženec z bielych perál so strieborným krížom. Lucia sa jej spýtala:  
"Odkiaľ ste?"  
"Prichádzam z neba!"  
"A čo si od nás želáte?"  
"Prišla som vás poprosiť, aby ste ešte päťkrát po sebe v túto istú hodinu prišli na toto miesto, trinásteho každého mesiaca." 

Mária počas niekoľkých zjavení prostredníctvom troch mladých pastierov vyzývala ľudí  k pokániu a zmene života. Veľmi zdôrazňovala dennú modlitbu ruženca v rodinách, spoločenstvách. Povzbudzovala k vykonaniu piatich fatimských sobôt k úcte jej Nepoškvrnenému srdca.                                                                                                                         Dnes je to už 90 rokov od tejto udalosti. Posolstvo fatimskej ružencovej Panny Márie je aktuálne aj pre tieto dni. Už vtedy predpovedala ťažké udalosti pre Cirkev a celé ľudstvo, ale ukázala čo treba robiť aby sme týmto udalostiam predchádzali. Aj dnes vidíme jej zásahy do dejín sveta a Cirkvi a presviedčame sa, že je pravda, čo povedala vo Fatime. Boh ju  posiela, aby nám ukazovala cestu ku Kristovi. Dáva nám svoju matku, ako taký svetelný maják na rozbúrených vlnách života. 

Cova da Iria

Na mieste zjavenia stojí  jednoduchá kaplnka, v ktorej za ochranným sklom je uložená zázračná socha Panny Márie. Nielen Portugalci ju majú vo veľkej úcte. Množstvo pútnikov s ružencom v rukách kolenačky prichádza pred milostivú sochu Márie po mramorovom chodníku v bočnej strane priestranstva. Rozľahlé priestranstvo zjavenia má viac ako 1,5 km. Zásluhu na jeho vybudovanie v takej podobe, jako to vidíme dnes má Don José. Biskup z Leire. 13. októbra 1930, po niekoľkoročnom štúdiu fatimských udalostí sedemčlennou komisiou a takmer ročnej analýze dokumentu, vydáva pastiersky list. V ňom vyhlásil fatimské zjavenia za vierohodné. Fatimský pápež Pius XII. 13.mája 1942 cez vatikánsky rozhlas zasväcuje svet Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Na 50. výročie zjavení prichádza do Fatimy za sprievodu takmer milióna pútnikov pápež Pavol VI. Presne rok po svojom atentáte 13. mája 1982 smerujú kroky Jána Pavla II. D o Cova da Iria, aby sa poďakoval za záchranu života. Práve na tomto posvätnom mieste slávnostne zasvätcuje celý svet Máriinmu Nepoškvrnenému srdcu.

Nočná sviečková procesia

V piatok, 7. septembra sa aj slovenčina popri angličtine, taliančine a poľštine, stala na malú chvíľu svetovým jazykom. Ľúbozvučná slovenčina zaznenela najskôr zo zamyslenia univerzitného kaplána o. Róberta Slotku a prostredníctvom manželov Koišových sme mali aj my Slováci milosť predmodlievať sa štvrtý desiatok bolestného ruženca. Večerná sviečková procesia s milostivou sochou Panny Márie viedla po obvode celého priestranstva, za účastí desiatok kňazov a niekoľko tisicového davu pútnikov so sviečkami tých najrôznejších veľkostí. Spolu s vlajkou Portugalska v popredí viala aj tá naša. Slovenská.                         Viera ľudí spája v jeden celok. Bez rozdielu pleti a národnosti. Je úplne jedno či si biely, alebo čierny. Či  h ov oríš slovensky, anglicky, nemecky, alebo portugalsky. Ide o postoj srdca. V Portugalsku sa je viac jako 90%  katolíkov.  Už len pri pohľade na tíchto ľudí je zjavná , veľmi jednoduchá,živá, až oddaná viera. 

Sv. omša pri dube zjavenia

O „pár“ hodín sme sa tam zišli opäť.  V skoré sviatočné nedeľné ráno, ktoré je tak tajemné. S  východom slnka, sme v kaplnke, pri mieste zjavenia slávili sv. omšu. Všetko naokolo sa pomaly začínalo prebúdzať do nového dňa.  Už od skorých ranných hodín sa z múrov baziliky /kláštora?/ ozývajú spevy raňajších chvál mníchov. Aké j e príjemné zotrvať takto v tichu a modlitbách. Hľadať v tejto oáze ticha odpovede na svoje otázky v pokojných parkoch za nádhernou bazilikou v ktorej je pochovaná Hyacinta a František, alebo adorovať před vyloženou sviatosťou v jednej z bočných kaplniek.