Triedim, triediš, triedime..

Triedim, triediš, triedime..

Alebo anti-selektívny ne-kriticizmus?

Doba v ktorej žijeme, má prívlastok informačná. Expanzia výdobytkov modernej techniky, prešpekulované a vylepšené fungovanie médií, chrliace enormné množstvo informácií, ktorých obsah už žiaľ len nekriticky a bez štipky selektívnosti prijímame tak ako nám ich naservírujú média. Prestávame rozlišovať medzi informáciou a informáciou, jej dôležitosťou, pravdivosťou a spoločenským dopadom.

Prestávame skúmať hlbší obsah jej posolstva, ale uspokojíme sa so šedým priemerom a plytkosťou. Načo skúmať? Doba je rýchla. Nieto času. Ani len diskutovať o problémoch, ktoré hýbu politickou, spoločenskou scénou na Slovensku. Azda nám začal viac vyhovovať virtuálny svet a realita v ktorej žijeme.

Hodnoty transcendtna pravdy, krásy a dobra sa akosi vytrácajú. Nevednom kam. Akosi nám zachutilo žiť pohodlne a konzumne. Človek „dneška“ žije ponorený vo svete mediálnych posolstiev. Zdanlivo neexistujú limity množstva dostupných informácií.

Ako sa naučiť plávať v tomto toku informácií? Princíp je jednoduchý. Pestovať kritické myslenie a informácie selektovať. Pri tom množstve, ktoré chrlia média denne je nevyhnutné tieto informácie vedieť správne triediť. Táto požiadavka vychádza z kritického realizmu, ktorý má svoje korene v kresťanskom humanizme. V princípe ide o kritickú hĺbku a poznanie podstaty veci. Pretože našou úlohou je dôsledne žiadať historické, filozofické a úplné vysvetlenie morálnych otázok a problémov dnešných čias.

Kladieme si otázku. Kto komu slúži? Média človeku alebo je to opačne?

Ak ešte stále máme zdravý sedliacky rozum a platí to čo platilo doposiaľ, aj keď média nás presviedčajú o opaku. Média ak majú skutočne slúžiť človeku, je priam nevyhnutná triezvosť pohľadu.

Vynárajú sa však aj  nové výzvy. Nové médiá ponúkajú nespočetné zdroje informácií a bezprecedentným spôsobom umožňujú komukoľvek vytvárať správy vo verejnom priestore. Orientácia v tejto obrovskej mase informácií je čoraz obtiažnejšia. Problémy vyplývajú nielen z tejto masy, ale aj z charakteru komunikácie. Mediálna realita nie je "skutočná" realita. Ale vo svete dominovanom mediálnou kultúrou sa hranice stávajú faktom a fikcia sa často stáva rozmazaná.

 

Pre mnohé deti a mladých ľudí sú však moderné médiá, najmä Internet, viac než len prostriedkom na učenie sa o svete. Sú ich svetom, ich "virtuálnou realitou", kde všetko, to najlepšie a najhoršie, možno robiť a nerobiť. Mladí ľudia často oveľa viac než dospelí túžia po ovládaní nových technológii a vedia si s nimi viac ako ľahko poradiť, zatiaľ čo ich poznávacie schopnosti a schopnosť robiť rozhodnutia na základe hodnôt ešte nie sú celkom vyvinuté.[1]

V širšom zmysle sú médiá svojou povahou schopné ovplyvňovať postoje a správanie v spoločnosti. Globalizácia a konvergencia médií, spolu so všetkými enormnými možnosťami, ktoré ponúkajú, tiež vyvolávajú nové obavy: záplava informácií; uniformizácia spôsobená nepochybnou dominanciou jedného jazyka a jednej kultúry v nových médiách; rastúca komercializácia. Existuje tiež vážne nebezpečenstvo novej formy sociálneho vylúčenia pre tých, ktorí nedokážu komunikovať prostredníctvom médií a/alebo nie sú schopní kriticky posudzovať ich obsah. Toto nebezpečie treba preto eliminovať už na základných školách. Už dlhšiu dobu sa na Slovensku diskutuje o opodstatnenosti a zavádzaní mediálnej výchovy do škôl. Mediálna výchova učí jednotlivcov interpretovať a vytvárať posolstvá, vyberať najvhodnejšie médiá pre komunikáciu a prípadne vyslovovať názory k ponuke médií a ich výstupom. Názory na jej opodstatnenosť sa však rôznia. „Ak chceme recipientov učiť vyberať si a kriticky prijímať akýkoľvek (aj mediálny) obsah, tak to predsa máme robiť už dnes - na školách v rámci existujúcich predmetov, v divadlách, knihách, na výstavách, koncertoch, v médiách (áno, aj tam), skrátka všade. Na to, aby sme deťom povedali, že nie všetko, čo je v médiách je pravda a máme to napodobňovať, a že okrem internetu a televízie by mali aj niečo (kvalitné) čítať a počúvať - na to podľa mňa netreba novú mediálnu výchovu,“ domnieva sa otec dvoch detí na prvom stupni základnej školy.

Ozýva sa však aj súhlasný postoj so zavedením mediálnej výchovy na školách z radu vysokoškolákov. Média prinášajú zábavu, informácie z rôznych oblastí. Ale tiež aj násilie a agresivitu. Deti by mali byť chránené, pretože rodičia v tejto oblasti mnohokrát zlyhávajú. Neinformujú svojich potomkov o tom, o akú realitu v médiách vlastne ide. Často krát sme svedkami toho, že deti pri všetkej svojej čistote veria každej informácii a predovšetkým každému obrazu, ktorý sa v televízií objaví. Otázka je, kto tie deti chráni? Študentka mediálnej komunikácie dáva vinu rodičom. „ Dnešná doba nás ženie viac dopredu, zvlášť v čase hospodárskej krízy. Nečudujme sa, že rodičia si nevedia nájsť čas na vlastne deti. Preto by mal štát a školy pomôcť so vzdelávaním žiakov a študentov v oblasti mediálnej výchovy.“

„Mediálna výchova je nesmierne dôležitá, aby recipienti dokázali dekódovať mediálny jazyk, aby sa nestávalo, že automaticky uveria všetkému, čo sa im ponúkne. Je potrebné zaviesť ju do škôl. V konečnom dôsledku to môže pomôcť prijímateľom, médiám ako prostriedkom masmediálnej komunikácie, ale tiež aj mediálnym pracovníkom, pretože predpokladám, že sekundárne budú pod väčším tlakom smerom ku skvalitňovaniu ponúkaného vysielacieho obsahu,“ myslí si skúsený novinár Michal.

Názory zavádzanie mediálnej výchovy do škôl sa rôznia. Jej opodstatnenosť je však jasná. Otázne je, aká forma je najprijateľnejšia? Vo forme samostatného predmetu alebo sa mediálna výchova rozptýli medzi príbuzné predmety. Ďalšou možnou alternatívnou mediálnej výchovy je jej možná súčasť koncepcie celo- živného vzdelávania.