Zanechal nám tu odkaz

...už odišiel..

Deviateho. Dnes ráno. Odišiel za svojou milovanou Zuzanou a dal jej ten najkrajší dar k narodeninám. Seba. Prvý dekan Filozofickej fakulty, spoluzakladateľ KU, doc.  PhDr. Imrich Vaško, CSc., m. prof. KU.

 A nám zanechal odkaz. Svedectvo života a pár slov, mesiac pred svojím odchodom do večnosti: „Budú to veľmi jednoduché slová, ako je  jednoduchý, hoci aj zložitý, záver života, alebo posledné dejstvo života, v ktorom sa momentálne nachádzam. Prechádzam krížovú cestu. Všetci si ju musíme prejsť sami. Prežiť sami.“


Nebojte sa objať kríž.   

„Aj keď nás obdarí krížom, nebojte sa. Aj ja som bol mláďa. Keď som bol vo vašom veku nevedel som, čo je to kríž, ako ho treba objať. Ale teraz, ako prechádzam tie dva-tri roky, toto údolie života, nechcem povedať, že už viem.  Všetko sú to úžasné skúšky. Objímam tento kríž.“

Tejto životnej filozofii sa najskôr priučil  od svojich milovaných rodičov v rodných Ondrášovciach, ktoré ako hovorieval, bol taký  „betlehemček medzi dedinami Slovenska, “ a neskôr toto poznanie najviac azda upevnil jeho priateľ, Milan Rúfus. „Už v  období /roku 1956/ , keď som maturoval,  som zbadal, že vyšla akási knižočka Až dozrieme. Pre mňa vtedy vyšla jedna betlehemská hviezda. Stále rodina, stále otec, mama, dieťa, jednoducho  symboly, ktoré už potom išli  stále  so mnou, lebo boli vo mne.“


Hľadač výšin.

Miloval hory pre ich majestnátosť a vždy si radšej volil výšiny pred nížinou. Aj preto, že pri pohľade na nebotyčné štíty, je kam „oko oprieť.“
„Rovina, nížina a najmä majestát, more. Ale mňa lákali vždy výšiny. Napokon, aj kríž, ktorý je našou spásou, je na Kalvárii.“

Vážil si stretnutei s každým človekom. Bez rozdielu. Nezabudnuteľné rozhovory na chodbách fakulty. Vždy otvorené dvere v jeho kancelárií, kde sa svietilo dlho do noci. Nám, svojim študentom zvykol hovorievať: „Nechcite vedieť všetko, život je veľké tajomstvo.“
Bol našim priateľom i otcom. Poznal túžby srdca a neraz nás povzbudzoval ku odvahe na ceste k ich naplneniu. Vždy hovoril: „Veľké túžby sa vždy plnia.“

Neproste, len ďakujte!

Dar nevyčísliteľnej hodnoty. Vzácny človek. Univerzitný Ján Pavol II., nielen dekan, no predovšetkým otec, ktorý vytváral atmosféru skutočného prijatia a rodinnosti.
S ním prišlo kúsok neba na zem prevtelené do pokory, otvoreného srdca a ľudskosti.

V rukách držím štafetový kolík, ktorý mi odovzdal.

Pamätám sa, ako stojac v zadu pri dverách rybárpoľského kostola počas jednej slávnosti osobne vítal všetkých zúčastnených a nakoniec si sadol skromne do zadnej lavice. Vtedy mi povedal: „Ja až posledný.  Byť  prvý, znamená byť posledný.“

Boží muž, pán dekan,  tento rozmer služby svojim životom  naplnil. Nuž, vďaka za brázdu vyoranú. 

„Tak ešte raz, buďte mi všetci drahí. Ja si vás, keďže mám cez chorobu, ktorá zasahuje moje kosti chorú hruď, predsa všetkých objímam, ako len najlepšie viem. S  touto návštevou už pôjdem v roku 2010 a prosím vás aj týchto priateľov, prosím všetkých dobrých ľudí, ako ja vám prajem, pomyslite si aj vy na mňa, Prajme si to, čo sľubujeme aj pri oltári: i zdravie, ale aj choroby. Nebojte sa, pretože vlastne až v chorobe  sa ukáže naše duchovné zdravie a možno v tom zdraví, relatívnom dočasu,  sa prejaví naša nedokončenosť: treba sa nám dovzdelať, doučiť, dorecitovať, dorozjímať….“

                                        

                                                                                                                                      Janka Graňáková
                                                                                                         


*pozn. autorky

Jeden z posledných rozhovorov s doc. Imrichom Vaškom na sviatok Troch kráľov, v Spišskej kapitule, 6. januára 2010.

Pánu Vaškovi,(Jánovi Pavlovi III, slovenskému) pri odchode...

Slnko znova vyjde na oblohu a ohreje nás úsmevom neba,
ale teraz čistý potok sĺz nám steká,
vieme, že musíme ísť ďalej, no bez teba
smutno nám je, náš Pán dekan.

Otváral si dvere gentlemantsky,
no najmä tie tam, do srdca,
odpoveďou na otázky,
si bol naša nádej tlejúca.

Pokoj, ktorý z teba dýchal, a jemný hlas tvoj prijatia,
každému z nás zanechal si, kus lásky z tvojej osoby,
teraz sa nám ťažko dýcha, keď chceme tvoje objatia,
ďakujeme za príklad bohatstva tvojej chudoby.

Keď s láskou kľačal v kaplnke si pri Oltárnej Sviatosti,
vídavali sme ťa na omšiach v ten čas obedný,
v skromnosti a plný Božej Milosti,
ty prvý medzi nami, stal si sa naším posledným.

Keď prišiel čas žatvy žitia, ostál si stáť s úsmevom,
my učíme sa, učiteľu, objať kríž svoj od teba,
poézia tvojho bytia vanie nám tu so spevom,
pomáhaj nám teraz z nebies, prísť tiež k Bohu, do neba.

                                                Ondrej Gerba